Heinkel He 111

	He 111
	; Heinkel He 111H jednotky Kampfgeschwader 53
Typ	stredný bombardér
Výrobca	Heinkel Flugzeugwerke
Konštruktér	Siegfried a Walter Günter
Prvý let	24. februára 1935
Zavedený	1936
Vyradený	1945 (Luftwaffe); 1958 (Španielske vzdušné sily)
Charakter	vyradený
Hlavný používateľ	Luftwaffe
Výroba	1936 – 1944
Vyrobených	32 prototypov; 12 civilných; 808 predvojnových; 5 656 počas vojny (1939–1945); Celkom: 6 508.
Varianty	CASA 2.111
	Letecký portál

Heinkel He 111 bol nemecký bombardér, navrhnutý bratmi Siegfriedom a Walterom Günterovcami začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia, v rozpore s Versaillskou zmluvou. Často prezývaný ako „vlk v ovčej koži“,^[2]^[3] pretože tento stroj bol falošne vyvíjaný ako dopravné lietadlo, no v skutočnosti mal byť rýchlym stredným bombardérom pre Luftwaffe.

Svojho času najľahšie rozpoznateľný nemecký bombardér, vďaka sklenenej kabíne neskorších verzií,^[3] bolo toto lietadlo najpočetnejším stredným bombardérom Luftwaffe počas prvej fázy druhej svetovej vojny. Počínal si dobre až do začiatku bitky o Britániu, kde sa jeho slabá obranná výzbroj, malá rýchlosť a nedostatočná obratnosť ukázali naplno.^[3] Napriek tomu sa ukázal byť veľmi odolný, vydržal aj ťažké poškodenie a stále bol schopný pokračovať v lete. Ako vojna pokračovala, He 111 bol nasadzovaný do rôznych úloh na každom fronte na európskom dejisku bojov. Počas bitky o Britániu bol nasadený ako strategický bombardér, v priebehu bitky o Atlantik ako torpédový bombardér a na západnom, východnom, stredomorskom a severoafrickom fronte ako stredný bombardér a dopravné lietadlo.

Napriek neprestajnému vylepšovaniu bol Heinkel He 111 v druhej polovici vojny zastaraný. V Luftwaffe mal byť nahradený projektom Bomber B, no časové sklzy a aj nakoniec zrušenie projektu donútili nemecké letectvo používať He 111 aj naďalej, až do konca vojny. Výroba sa zastavila v roku 1944, keď bola produkcia všetkých bombardérov zastavená v prospech stíhačiek. Po odstavení bombardovacieho letectva sa He 111 uplatnil v úlohe dopravného a zásobovacieho lietadla.^[3]

Dizajn Heinkelu He 111 prežil aj po vojne v stroji CASA 2.111. Táto verzia bola vyrábaná v Španielsku v licencii firmou Construcciones Aeronáuticas SA. Jediný výraznejší rozdiel bol v použitých motoroch. Pokračovateľ Heinkelu He 111 ostal v službe až do roku 1973, kedy bol vyradený.

Vznik a vývoj

Začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia sa Ernst Heinkel rozhodol postaviť najrýchlejšie dopravné lietadlo na svete, čo sa však stretlo so skepticizmom nemeckého leteckého priemyslu a politického vedenia. Heinkel zveril vývoj do rúk bratom Siegfriedovi a Walterovi Günterovcom, ktorí boli v priemysle a firme ešte nováčikmi. V júni 1933 navštívil Heinkelovu kanceláriu Albert Kesselring, vtedajší šéf administratívnej kancelárie Luftwaffe. V tom čase Nemecko nemalo ministerstvo letectva ale len letecký komisariát – Luftfahrtkommissariat. Kesselring dúfal, že sa mu podarí založiť nové vzdušné sily, ktoré by sa sformovali z existujúceho leteckého zboru Reichswehru a presvedčil Heinkela, aby presunul svoju továreň z Warnemunde do Rostocku a zaviesť sériovú výrobu He 111, s ktorou by pomáhalo 3 000 zamestnancov. Heinkelnov nový návrh bol reakciou na nové americké stroje, ktoré sa začali na trhu objavovať – šlo o stroje Lockheed 12, Boeing 247 a Douglas DC-2. Prvý nový jednomotorový Heinkel He 70 Blitz zišiel z výrobnej linky v roku 1932 a okamžite zlomil niekoľko rekordov. V svojej normálnej konfigurácii, so 4 pasažiermi na palube, dosiahol rýchlosť 380 km/h, pričom ho poháňal motor BMW VI, s výkonom 447 kW. Eliptické krídlo, ktoré bratia Güntherovci použili už pri stavbe športového lietadla Bäumer Sausewind, sa stalo jedným z charakteristických rysov nielen He 111, ale aj iných lietadiel ktoré počas kariéry u Heinkela navrhli. Luftwaffe tento návrh okamžite zaujal, pretože hľadala stroj, ktorý by mohol byť použitý v úlohách bombardéra a dopravného lietadla. Heinkel He 111 bol dvojmotorovou verziou He 70, pričom si zachoval charakteristické krídla a chvostové plochy a taktiež motory BMW, takže nový stroj bol často prezývaný „Doppel Blitz“ (dvojitý blesk). Keď Dornier Do 17 nahradil He 70, Heinkel potreboval dvojmotorový stroj, aby mohol konkurovať svojim protivníkom. Na návrhu tohoto stroja strávil 200 000 hodín. Trup bol predĺžený z 11,7 na 17,4 m a rozpätie z 14,6 na 22,6 m. Stroje boli poháňané motormi DB 600, ale keďže tieto boli použité primárne pre stroje Bf 109 a Bf 110 ďalšie verzie od verzie E dostali motory Jumo 210 a Jumo 211. Ďalšia verzia F mala upravené krídlo, ktoré malo jednoduchšiu výrobu. Veľkými úpravami prešla verzia P, ktorá mala nové motory Daimler-Benz DB 601, celkom nový typ zasklenej aerodynamickej kabíny. Vďaka týmto úpravám dosahoval stroj vo výške 5 000 m rýchlosť 475 km/h a jeho cestovná rýchlosť vzrástla na 370 km/h. Čoskoro sa však ukázalo, že s dodávkami výkonných motorov Daimler-Benz budú problémy a preto sa začalo opäť laborovať s motormi Junkers Jumo 211. Po ich inštalácii do draku verzie P vznikla najrozšírenejšia verzia H. Bola vyrábaná od roku 1940 do roku 1944. Bolo vyrobených mnoho variánt tejto verzie, zaujímavý bol napr. He 111H-22, ktorý mohol niesť podvesenú jednu strelu V-1. Zaujímavosťou bola verzia aj He 111Z, ktorá sa skladala z 2 spojených He 111, ktoré mali v mieste spoja na krídlach ďalší motor. Tieto stroje boli používané na vlečenie ťažkých klzákov Messerschmitt Me 321 alebo dvoch Gotha Go 242. Napriek tomu, že Heinkely 111 boli od roku 1942 evidentne zastarané aj na východnom fronte, boli Nemci, kvôli nedostatku iných ťažších bombardérov, nútení vyrábať tieto lietadlá až do roku 1944.

Prvý let

Prvý prototyp He 111 vzlietol 24. februára 1935, pilotovaný hlavným testovacím pilotom Gerhardom Nitschke, ktorému bolo prikázané nepristávať na firemnom letisku továrne Heinkel v Rostocku-Marienhe, pretože pristávacia dráha bola príliš krátka, a namiesto toho pristáť v Rechline. Ale pilot rozkaz ignoroval a pristál v Marienhe. Okrem iného skonštatoval, že tento stroj je dobrý pri manévrovaní v malej rýchlosti a tak nehrozilo riziko, že by preletel pristávaciu dráhu. Nitschke si taktiež pochvaľoval na tú dobu dosť vysokú letovú rýchlosť a dobré letové a pristávacie vlastnosti, stabilitu počas letu, postupného klesania, a pri lete s jedným motorom, pričom netrpel predným náklonom pri vysunutí podvozku. Ale počas druhého testovacieho letu Nitschke odhalil, že stroj trpí pozdĺžnou nestabilitou pri stúpaní a lete v plnej rýchlosti a taktiež, že krídelká nemajú požadovaný účinok.

Koncom roka 1935 boli vyrobené prototypy V2 a V4, pod civilným označením D-ALIX a D-ALES a D-AHAO. D-ALES sa stal prvým prototypom verzie He 111A-1. Dňa 10. januára 1936 bol uznaný najrýchleším lietadlom na svete, pričom jeho rýchlosť dosahovala 402 km/h. To však nebola pravda, pretože najrýchlejším lietadlom v tom čase bolo Macchi M.C.72, ktoré získalo toto prvenstvo už v roku 1934. He 111 by bol dosiahol ešte väčšiu rýchlosť, ak by boli inštalované motory DB 600, s výkonom 746 kW (1 000 hp). Ale nemecký letecký priemysel nedisponoval motormi s väčším výkonom než 447 kW (600 hp) a tak bol Heinkel nútený použiť motor BMW VI.

Výroba

Kvôli uspokojeniu dopytu po Heinkeli He 111 bola postavená továreň v Oranienburgu. Stavba začala 4. mája 1936 a presne o rok neskôr zišiel z výrobnej linky prvý He 111. Úrad manažmentu RLM Ernstovi Heinkelovi navrhol, aby továreň niesla jeho meno. Firma Ernst Heinkel GmbH bola založená s podielovým kapitálom 5 000 000 RM, pričom Heinkelov podiel bol 150 000 RM. Továreň bola postavená a vlastnená Nemeckým štátom. Z tejto továrne zišlo z výrobnej linky v prvý rok vojny 452 ks He 111 a 69 ks Junkersu Ju 88.

Nemecká výroba pre Luftwaffe bola 808 strojov He 111,do septembra 1939. Podľa Heinkelových memoárov bolo v roku 1939 postavených ďalších 452 ks He 111, čím sa celkový vyrobený počet zastavil na 1260 vyrobených strojoch. No stroje vyrobené v roku 1940 utrpeli v Bitke o Britániu obrovské straty, keď bolo zostrelených 756 bombardérov. Medzitým sa výroba Junkersu Ju 88, hlavného konkurenta He 111, zvýšila na 1 816 ks, čo bolo 26-krát viac než predošlý rok. Straty v predošlom roku boli značné taktiež na Balkánskom a Východnom fronte. Kvôli kompenzácii bola výroba He 111 zvýšená na 950 ks v roku 1941, a v roku 1942 sa ešte zvýšila na 1 337 ks. Počet vyrobených Ju 88 bol však ešte vyšší, pričom bolo vyrobených viac než 3 000 strojov v roku 1942, z čoho 2 270 bolo v bombardovacej verzii. V roku 1943 sa výroba He 111 opäť zvýšila a to na 1 405 ks. Napriek tomu ho Ju 88 stále prevyšoval v počte vyrobených kusov, aj keď výroba He 111 dosiahla 2 160 ks v roku 1943.

Spojenecká bombardovacia ofenzíva a konkrétne „Veľký týždeň“ zlyhal v poškodení výroby v továrni Heinkelu. Od toho času, až do posledného štvrťroka 1944, bolo vyrobených 765 Heinkelov He 111. V tom istom čase vyrobil Junkers 3 013 ks Ju 88, z čoho bolo 600 bombardérov. Počas rokov 1939 – 1944 bolo spolu vyrobených 5 656 Heinkelov He 111, v porovnaní s 9 122 ks Ju 88. V tom čase sa Luftwaffe dostala do strategickej defenzívy a tak bola výroba bombardérov a s ňou aj He 111 pozastavená. Výroba v septembri, poslednom výrobnom mesiaci roka 1944, zahŕňala 118 bombardérov. Z toho bolo vyrobených 21 ks Junkersu Ju 87, 74 ks Junkersu Ju 188, 3 ks Junkersu Ju 388 a 18 ks Arada Ar 234. Z Heinkelových typov bolo vyrobených len 2 ks Heinkelu He 111 a žiaden He 177.

Bojové nasadenie

Heinkel He 111 bol jedným z najpočetnejších nemeckých bombardérov druhej svetovej vojny. Bol navrhnutý v polovici tridsiatych rokov 20. storočia a v službe vydržal až do roku 1945, pričom jeho španielska kópia CASA 2.111 ostala v službe až do roku 1973.

Čína

Prvou bombardovacou verziou Heinkelu He 111, ktorá sa dostala do výroby bol He 111A-0, z ktorej bolo 10 predsériových strojov dodaných na testovanie, na konci roka

[1]

[2]

[3]